EKVÁDOR I. – TAKÁ TROCHA VÄČŠIA ZÁHRADA

Sľubila som si, že si postupne musím zapisovať alebo lepšie povedané prepisovať svoje cesty aj sem. Preto, aby som si pripomenula, koľko krásneho som videla a čo všetko som zažila, ale samozrejme aj preto, aby som sa s vami podelila o tieto cesty. Dnes sa vrátim do čarovného Ekvádoríku, ktorý som mala možnosť vidieť v januári až februári 2019 na 5 týždňov.

Všetko sa to začalo klasicky….záhradnícka sezóna sa blížila ku koncu a mňa začínali “žrať mrle”. Neviem či sa to povie rovnako aj u vás, ale jednoducho som vedela, že môj čas zmiznúť sa opäť blíži. Osobne preferujem cesty vo dvojici, ale teraz som chcela skúsiť vypadnúť sama. Možno si utriediť milón vecí v hlave, na chvíľu vypnúť od všetkého a neriešiť nič…ale že naozaj nič. Zatiaľ čo ma to po minulé roky ťahalo neskutočne do Ázie, po minuloročnej návšteve Peru som sa zamilovala do južnej Ameriky ( o tomto výlete neskôr). Okolnosti to však vyriešili veľmi rýchlo a tak som sa v novembri 2018 ocitla na “klasickej dovolenke” v Mexiku a na iný výlet som ani nepomyslela lebo aj toto bol geniálny zážitok. Och! Teraz klamem – myslela som naň každú chvíľu. V deň odletu z Mexika som sa pripojila na internet na letisku, keďže sme si dávali total off od všetkého a vybehol na mňa mail (okrem milióna pracovných vecí) o tom, že ak chcem, môžem prísť – ekvádorská džungľa ma očakáva. Ani si neviete predstaviť, ako som sa cítila celú cestu domov. Samozrejme, že aj Mexiko niečo stálo (aj keď to bola cena lepšej dovolenky v Európe), takže som premýšľala čo a ako. Ale v hlave som to mala viac ako naplánované ešte predtým, než sa lietadlo dotko Európy.
Pár týždňov pred odletom som sa totižto ozvala jednému čarovnému človeku, ktorý žije v srdci Ekvádora so svojou kičuánskou ženou, či nepríjímajú dobrovoľníkov do svojho centra. Keďže odpoveď neprichádzala, ďalej som túto možnosť ani neriešila…až…som sa jej dočkala.

Po prílete do mesta Quito v nadmorskej výške 2850 m.n.m. som prespala v milom Hostal el Parque neďaleko letiska. V záhrade rástli okrem iného aj takéto nádherné avokáda.

Ani si neviete predstaviť tú “radosť” rodiny, keď som im opäť oznámila, že o pár týždnov letím do džungle…smer Ekvádor…sama…bez znalosti španielčiny…s mojou “kuchynskou angličtinou…s ruksakom…s veľkými očakávaniami a pravdupovediac aj s malým strachom. Dohodla som si iba to, že vystúpim v Quito, prespím v hosteli, príde pre mňa šofér, povezie ma do mesta Tena, prespíme, ráno ma vezme do džungle a tam sa radostne zvítame s Honzom a jeho rodinou… Keď si to teraz čítam, vyznie mi to až smiešne, ale doteraz som vždy cestovala aspoň vo dvojici a mala som sa o koho “oprieť” keď bolo treba. Ale vedela som, že presne toto potrebujem. Na druhej strane – ak na moju stránku zavíta nejaký zanietený a skúsený cestovateľ, asi mu to príde smiešne tiež, pretože o žiadny veľký adrenalín v skutočnosti nešlo. Ale úplne chápem aj tie reakcie, ktoré hovoria o mojej veľkej odvahe. Najmä od ľudí, ktorí nikdy necestovali, no ja som si už predtým čo to prešla, takže som to takto nebrala.

Krajina po ceste z Quito rozhodne džungľu nepripomínala, avšak postupným niekoľko hodinovým klesaním sa dostaneme do cieľa.

Po vystúpení z lietadla išlo všetko presne tak, ako sme si dohodli a ja som sa zrazu ocitla v raji. Mojou úlohou bolo starať sa o záhradu v centre, o návštevníkov, pomáhať v kuchyni a celkovo tam, kde potrebujú ďalší pár rúk a nôh. Asi by to bolo na knihu, ak by som mala popisovať každú emóciu a všetky zážitky, ktoré som zažila, takže sa pokúsim zhrnúť moje postrehy do jedného článku (okej, možno do dvoch).

Všetko, čo vám treba ku šťastiu – naše parádne bungalovy.

Dopriala by som každému z vás zažiť ten pocit, keď sa v dažďovom pralese predierate pomedzi stromy, stretávate neskutočné živočíchy a ešte neskutočnejšie rastliny, keď sa ochladzujete v priezračnej rieke, dýchate typický amazonský vlhký vzduch, keď v noci počúvate to “hlučné ticho” spod siete v hamake, či v posteli. Áno, dokonca vo veľmi pohodlnej posteli – Jan Rostlinka je totižto Čech, ktorý žije v týchto kočinách dlhé roky a vybudoval svoje retreat centrum s niekoľkými domčúrikmi uprostred úžasnej prírody. Počas môjho pobytu sa v centre vystriedalo niekoľko skupiniek ľudí z celého sveta, o ktorých sme sa s celým osadenstvom s láskou starali a ja som pomedzi túto prácu čo to robila aj v záhrade. Z okolitých popadaných stromov som zbierala zaujímavé orchidey a zdobila nimi voľné miesta “u nás”.

Rieka Piatua pretekajúca vedľa centra

Tento výlet nebol typický ako predošlé, nechodila som po celej krajine, ale aj tak som videla dosť a rada vám tieto pre mňa dychberúce a predsa tak obyčajné zážitky predstavím. Držím sa už toho, že radšej vidieť menej, ale precítiť každý moment čo najviac. Byť zopár týždňov bez pravidelného signálu a kontaktu s okolitým svetom bolo perfektné. Priznávam, že zopárkrát som sa však išla pripojiť do neďalekej dediny, aby som dala najbližším vedieť, že stále žijem. 🙏☀️

Stravovali sme sa pestro, vždy bolo na tanieri dostatok zeleniny, ovocia, sem tam vajíčko, či ryba. Nechýbali banány na slano, juka a mnohé iné druhy , ktoré som dovtedy nemala možnosť ochutnať. A áno, ochutanala som aj nejaké tie “bielkoviny”. A áno, chutili ako čipsy…aj keď išlo o biele larvy.
Aké jedlo si v Ekvádore vyberiete je len na vás, okrem zeleniny a ovocia nájdete na trhoch napríklad aj typické morské prasiatka. Ja osobne som ich neskúšala, ale viete – treba si položiť jednoduchú otázku. Ak už mäso jeme, kto rozhoduje o tom, čo je etické a čo nie. O tom, ktoré živočíchy sú určené a vhodné na “chov ako naši spoločníci” a ktoré môžeme pokojne jesť? Kto nám dal toto právo rozhodovať? Skôr ako to, či mäso jeme alebo nie by nás možno mal zaujímať fakt odkiaľ ten kúsok pochádza a ako bolo zaobchádzané so zvieraťom, pokým sa dostalo k nám na tanier. Možno nie je na škodu popremýšľať o tom, či nejeme zbytočne veľa mäsa, či jeho produkcia neohrozuje všetko ostatné nna zemi a podobne. Tieto témy by sa dali rozvíjať dlhé hodiny…
Viete si predstaviť poriadny lejak? Tak si ho ešte vynásobte a dostanete bežnú, veľmi pravideľnú búrku v džungli. Do pár hodín, niekedy minúť však voda zmizla, všetko sa vysušilo a opäť vyšlo slniečko. No a áno, vtedy by ste mali rýchlo stihnúť oprať veci, vyvešať ich a ešte rýchlejšie schovať, pokým nezačne pršať opäť. Náhorná Amazónia je presne takáto, mesto Tena, ktoré je vzialené asi hodinku od centra sa pre predstavu nachádza v nadmorskej výške 589 m.n.m.
Okúzľujúce stromy Spathodea campanulata boli na mnohých miestach. Až spätne pri pozeraní fotografii som si uvedomila, že som zachytila aj krásavca vľavo hore 🙂
Týchto zvierat je v džungli pomerne veľa, no obavy sú zbytočné, pokiaľ sa vy správate pokojne a oni sa necítia v ohrození. Napríklad ten had mi to spočítal aj s drobnými. Jeho uhmmm výkal som nevedela oprať z trička ani po dvoch dňoch 😀 Zvieratá sme sledovali najmä v noci, kedy vychádzali zo svojich úkrytov, no vtedy som bola rada, že ich vidím a veľa som nefotila.
Farby a niekedy aj veľkosti hmyzu boli neskutočné. Všimnite si mravce – vojaci, strážcovia boli niekoľkonásobne väčší, ako ich spoločníci, ktorí sa rýchlo presúvali z miesta na miesto. Vytvorili si živé mosty zo svojich tiel a tak mohli zdolávať bez problémov aj väčšie mláky po búrke, zatiaľ čo ich “zubatá ochranka” strážila.
V tejto zbierke by som mohla pokračovať ešte mnohými zábermi, no ideme radšej na niečo príjemnejšie – teda pre mňa to je príjemné najviac ako sa dá, ale chápem aj niektorých z vás. 🙂
Počuli ste o chodiacich stromoch? Ak ste sa pobavili, tak vedzte, že je to dosť reálne. Ja som duté kmene paliem používala na tvorbu kvetináčov, do ktorých som sadila niektoré z pozbieraných rastlín z okolia. Vám však kopírujem text pána Petra Vršanského, výskumníka, ktorého uznáva celý odborný svet.

Za rok môžu prejsť až 20 metrov
Tzv. chodiace stromy môžu za rok prejsť až 20 metrov. „Dôvodom je pohyblivá pôda a každodenné dažde spôsobujúce eróziu. Zatiaľ čo spodok sa hýbe, svetlo v korunách stromov, a teda aj miesto, je len jedno. Preto väčšinu času chodia tým spôsobom, že prešľapujú na mieste,“ pousmial sa vedec. Keď sa ale miesto okolo nich naruší alebo padnú dolu, môže jediný ich krok merať aj 20 metrov. „Tento fenomén sa týka niekoľkých druhov stromov, predovšetkým paliem, ktoré rastú v Južnej Amerike, nielen v Ekvádore. Ekvádor je ale krajinou s najväčším podielom chránených území a keďže nie je veľký, problémy s ochranou sa reálne dajú riešiť,“ vysvetľuje výskumník.
Zaujímavé však?
Doštípaná, ale spokojná 🙂 Na mojich potulkách po okolí som nachádzala veľké množstvo popadaných stromov, ktoré boli výborným zdrojom zaujímavých epifitických rastlín. Je to jedna z ľahších ciest ako s ak nim dostať, keďže rastú vysoko v korunách a to kvôli nedostatku svetla v nižších poschodiach pralesa. Takto som sa aspoň na pár týždňov cítila ako botanik, ktorý objavuje nové rastlinné druhy.
Všetky odtiene zelenej nad našimi hlavami vytvárali dokonalú paletu, ktorú sem tam doplnila žltá, oranžová, či červená.
Jedna z orchideí vysadená v “našej” záhrade.
Niektoré druhy orchideí som “zabalila” do machových gulí, zaviazala výhonmi z popínavých rastlín a priviazala na kmene stromov, či na iné vertikálne prvky v záhrade.
Nemôžem zabudnúť ani na mnohé múdre rastliny, ktoré som mala možnosť aspoň trocha spoznať vďaka mojim hostiteľom. 💚💚💚
Don Carlos, domorodý šaman z kmeňa Kičua pomáha pri liečení v centre a zároveň je aj Honzovým učiteľom 🙏 jeho múdrosť, dobro a pokoru ste mohli vnímať už z diaľky.
Neďaleko mesta Tena sa nachádza “Jardín Botánico Ruth Garden”, kde sme s kamarátmi po ceste z vodopádov nakukli a veru sme neľutovali. Privítala nás milá pani, ktorá má ževraj nejakú rodinu v “čechoslovakia”. Svet je ale malý, čo poviete?
Rastliny v jej záhrade hrali snáď všetkými farbami. Okrem nich mi Ruth ukázala aj hniezda maličkých kolibríkov s čerstvo vyliahnutými drobátkami. Veľké zážitky tvorené krásnymi maličkosťami.
Nachádzala sa tu aj veľká zbierka bromélii, orchideí, či antúrii. Farby a tvary boli opäť ako z inej planéty.
Podnikli sme aj niekoľko zaujímavých tripov po okolí. Náhorná Amazónia je o niečo iná ako nížinná a ponúka aj takéto parádne výhľady. Vodopádov popri meste Baños je veľké množstvo, okrem domácich turistov sme v týchto končinách stretli aj zopár “našich” turistov.
S Honzovou ženou sme si užívali mesto z vyhliadok na kopcoch okolo. Všimnite si políčka na strmých svahoch. Ľudia tu využívajú každý voľný priestor a podľa toho, čo som videla sa im darí zbierať výbornú úrodu.
Poznáte mučenku? Kto by tento nádherný ornamentálny kvet nepoznal že? A viete o tom, že ide vlastne o ovocie marakuja? 🙂 Na políčkach ho pestujú podobne ako my vinič – na konštrukciách, z ktorých visia plody a tak si ich môžete pohodlne pooberať.
V meste Baños môžete relaxovať v niekoľkých bazénoch s termálou vodou. Najmä po väčších výšľapoch na okolité hory určite oceníte toto uvoľnenie tela, ale aj ducha.
Videli ste film Avatar? Pamätáte si na strom Eywa? 🙂
“Who’s Eywa? Only their deity! Their goddess, made up of all living things. Everything they know! You’d know this if you had any training whatsoever.”
💚💚

Ak ste sa dočítali až sem, snáď to znamená, že vás tieto zážitky aspoň troška zaujali. Nabudúce budeme pokračovať s dedinou Mindo, rovníkom a mestom Quito. 🙂 Ak sa chcete niečo spýtať, pokojne mi napíšte správu alebo komentár.

Okrem iného vám poviem o malých mužíčkoch, ktorý strážia les.

Janka 🦊

Zanechajte mi koment